Equal pay day je akčný deň, vo februári alebo v marci, v každej európskej krajine vychádza tento deň na iný termín. Čím neskôr tento deň v roku padne, tým väčší je rozdiel v príjmoch medzi mužmi a ženami. Tento dátum označuje obdobie, počas ktorého by ženy teoreticky pracovali bez nároku na mzdu, ak by sa rozdiel v odmeňovaní mužov a žien prepočítal na čas. Rakúšanka Rita Volgger, prezidentka siete Business and Professional Women Austria (BPW), je jednou z najaktívnejších európskych aktivistiek za rovnosť v odmeňovaní. 74-ročná žena sa v tejto téme vyzná, avšak nielen zo štúdií, pozná ju aj z vlastnej skúsenosti. Rozhovor o nerovnosti v Európe a o tom, prečo krajiny ako Rumunsko dosahujú v oblasti rozdielov v odmeňovaní len zdanlivo lepšie výsledky ako Rakúsko.

Emancipovaná a angažovaná

Rita Volgger priam miluje, keď má možnosť učiť sa neustále nové veci. Aktuálne práve dokončuje štúdium lingvistiky. 74-ročná certifikovaná business trénerka, jazyková lektorka a mentálna koučka má za sebou desaťročia medzinárodných skúseností. Svoju kariéru začala v oblasti predaja a marketingu, kde podporovala členov predstavenstva v projektoch zameraných na juhovýchodnú Áziu a Ameriku. V roku 2008 založila vlastný inštitút a spočiatku sa venovala ranému rozvoju angličtiny a podpore vzdelávania detí. Dnes vyučuje obchodnú angličtinu v podnikoch a pracuje ako jazyková a mentálna trénerka. Od roku 2023 je prezidentkou Business and Professional Women Austria (BPW). Je vydatá, má dve dospelé deti a tri vnúčatá.

Ako dlho už bojujete proti rodovému rozdielu v odmeňovaní?

Intenzívne asi desať rokov. Do BPW som nastúpila v roku 2015 a táto téma sa tam samozrejme diskutovala už dlho. Ale v skutočnosti ma nerovnosť sprevádza po celý môj profesionálny život. Predtým som bola asistentkou riaditeľa v strojárskej spoločnosti v južnom Nemecku a tam bolo úplne normálne, že ženy zarábali menej. Aj keď robili to isté ako muži, vykonávali rovnakú prácu, napríklad boli inžinierkami.

Čo ste si zažili na vlastnej koži?

Nikdy nezabudnem, ako mi môj vtedajší šéf chcel dať zo svojej ročnej prémie sumu 1 500 eur. Chcel tak urobiť dobrovoľne a úplne oficiálne. Peniaze mu síce strhnuté z odmeny boli, avšak ja som ich reálne nikdy nedostala. A dôvod? „Je to predsa len neobvyklé.“ Vtedy som si po prvýkrát naozaj uvedomila, že táto nerovnosť je štrukturálna. Práca žien sa v spoločnosti cení jednoducho v menšej miere ako tá mužská.

Rozdiely v platoch medzi mužmi a ženami sú už desaťročia kritizované v celej Európe...

Raz som si tak vypočítala, ako dlho by to trvalo, keby sa pokrok aj ďalej hýbal len tak pomaly ako doteraz. Ženy by tak rovnaké odmeňovanie dosiahli v roku 2080. To tu už nebudem ani ja, ani vy. A presne preto sa zasadzujem za to, aby napredovanie postupovalo rýchlejším tempom!

Rozdiely v odmeňovaní žien a mužov sa v jednotlivých európskych krajinách výrazne líšia. O čom to vypovedá?

Predovšetkým o tom, že sa v Európe takmer nič nemení. Pozrime sa na krajiny na čele rebríčka: Rakúsko s nekorigovaným platovým rozdielom vo výške približne 18,3 % zastáva druhé najhoršie miesto, hneď po Lotyšsku. Priemer EÚ (pozn. redakcie aj Slovenska) je 12 %. To sú najaktuálnejšie čísla Eurostatu z roku 2023. Existuje aj korigovaný gender pay gap, ktorý v Rakúsku dosahuje dobrých 12 percent. To je tiež veľmi vysoké percento. Poďme si tento rozdiel vysvetliť aj na inom jasnom príklade: Ženy odrobia približne 44 pracovných dní v roku zadarmo, alebo inými slovami: Približne každý ôsmy rok si celý rok „odrobia zadarmo“.

Čo znamená „nekorigované“ a „korigované“?

Pri nekorigovanom rozdiele v odmeňovaní sa započítavajú všetci zamestnanci, aj tí, ktorí pracujú na čiastočný úväzok. Pri tom korigovanom sa počítajú len ľudia, ktorí pracujú na plný úväzok. Obe metódy majú svoje opodstatnenie, pretože práca na čiastočný úväzok je súčasťou problému. Mnohé ženy musia po materskej dovolenke pracovať na čiastočný úväzok, pretože buď nemajú kam umiestniť deti, alebo už jednoducho nemôžu získať vhodné miesto na plný úväzok. A potom sa to s nimi ťahá až do dôchodku: nižší príjem, menej dôchodkových bodov a z toho následne plynúci aj nižší dôchodok. Výsledok? Chudobné ženy.

Podľa štatistík niektoré východoeurópske krajiny dosahujú v oblasti rodového rozdielu v odmeňovaní lepšie výsledky ako napríklad Rakúsko alebo Nemecko. Znamená to, že v týchto krajinách panuje väčšia rovnosť?

Na prvý pohľad to vyzerá, ako keby tam bol rozdiel v odmeňovaní žien a mužov menší. Ale to je väčšinou spôsobené tým, že pracuje menej žien. Ak je zamestnaná len malá časť žien, rozdiel nie je taký veľký. V Rumunsku napríklad pracuje len veľmi málo žien, avšak majú dosiahnuté vysoké vzdelanie a tým pádom zarábajú viac. Vtedy sa rozdiel štatisticky zmenšuje. Navyše v krajinách ako Taliansko alebo Slovinsko pracuje veľa žien v malých rodinných podnikoch, často bez zmluvy a bez sociálneho zabezpečenia. To štatistikám uniká, ale v hodnotení EÚ to vyzerá pekne. Je to všetko o štatistike, žiadny pokrok nenastal. Čím vyššia je miera zamestnanosti žien, tým viditeľnejšia je nerovnosť. Krajiny s relatívne vysokým počtom pracujúcich žien – ako Rakúsko, Nemecko alebo Česko – vykazujú v štatistikách väčší rozdiel. Tieto štatistiky sú ale hodnoverné, pretože odzrkadľujú skutočný stav.

V bývalých socialistických krajinách by sa mala dať očakávať väčšia miera rovnoprávnosti, nie?

V minulosti tam bola rovnosť viac inštitucionalizovaná, veľa žien pracovalo, nebol žiadny problém umiestniť dieťa do starostlivosti počas výkonu práce a  viac žien tiež študovalo STEM predmety. Už je to ale žiaľ dávno, čo tieto krajiny prevzali aj negatívne stránky Západu. Čím ide ekonomika viac na západ, tým modernejšia fasáda a tým aj prehĺbenejšia nerovnosť. Bosnianska študentka, s ktorou som sa rozprávala v rámci svojho štúdia lingvistiky, povedala: „U nás pôsobí na ministerstvách veľa žien, ale nemáme takmer žiadne ministerky.“ To som považovala za veľmi trefné.

Čo by sa muselo zmeniť, aby sa konečne vyrovnal rozdiel v odmeňovaní?

Najdôležitejšia je transparentnosť platov! Ženy často nevedia, že ich kolegovia zarobia viac. Majú teda nulovú pozíciu na vyjednávanie. EÚ rozhodla už dávno, že členské štáty majú povinnosť zaviesť transparentnosť do vnútroštátnych právnych predpisov do roku 2026. Zamestnanci by mali mať právo požadovať informácie o priemerných platoch podľa pohlavia za „rovnakú alebo rovnocennú prácu“. A kritériá, podľa ktorých sa stanovujú platy, musia byť zrozumiteľné, objektívne a rodovo neutrálne. Mnohé krajiny sa však snažia tento proces odložiť na neskôr. V Rakúsku sa napríklad teraz hovorí, že sa to má týkať len podnikov s viac ako 500 zamestnancami. Prečo? Mnohé podniky sa boja, pretože si sú vedomé faktu, že ženám jednoducho platia menej. Transparentnosť platov nemá byť aktom pohodlným, ale nevyhnutným pre dosiahnutie spravodlivosti.

Čo sa ešte musí zmeniť?

Druhým bodom je zvýšenie prestíže profesií v oblasti starostlivosti, teda opatrovateľstva, vzdelávania a starostlivosti o deti. V týchto oblastiach sa šetrí najviac, ale ide o pracovné miesta, ktoré sú pre spoločnosť kľúčové a ktoré sú aj tak často slabo platené. Keď pracujú v týchto oblastiach ženy, nerovnosť ich postihuje dvojnásobne: Jednak málo zarábajú a často sú nútené pracovať na čiastočný úväzok, pretože nemajú kde nechať svoje deti. Miest v materských školách a iných inštitúciách na opateru detí je žalostne málo. Zmena tejto situácie by určite zaznamenala obrovský prínos. V NDR to kedysi fungovalo, zamestnané tu boli takmer všetky ženy. Vo Švédsku to tiež funguje celkom dobre, ženy, ktoré sú matkami dvoch detí, nemajú žiadny problém vzdelávať sa. V Rakúsku je to iné. Matka by musela zostať doma. Je to starý patriarchálny názor, ktorý pretrváva dodnes a je príčinou rozdielov v odmeňovaní.

Prečo je v mnohých škandinávskych krajinách pay gap pri vysokej miere zamestnanosti žien menší?

Pretože tam je rovnosť bežnou súčasťou každodenného života. Vo Švédsku je nielen dostatok zariadení starostlivosti o deti, ale je úplne normálne počuť muža povedať: „Musím ísť vyzdvihnúť deti.“ V Rakúsku alebo Nemecku to je sporné, ľudia to nechápu a stále sa pýtajú, prečo. Severské krajiny by mali byť pre každého vzorom.

A čo ďalšie dôležité požiadavky?

Potrebujeme povinné kvóty pre ženy vo vedúcich pozíciách. Veď už dávno je všeobecne známe, že zmiešané vedúce tímy prinášajú aj stabilnejšie obchodné výsledky.

A ako vnímate generácie, ktoré prídu po nás? Hovorí sa, že mladé ženy dnes vyjednávajú tvrdšie.

Vidím v nich našu nádej. Mnoho mladých žien je sebavedomejších a náročnejších. Ale aj ich je nutné patrične podporiť. Transparentnosť a rovnosť príležitostí totiž nepadajú z neba, musia sa tvrdo požadovať a to na úrovni spoločnosti. A rozdiely v odmeňovaní začínajú už skôr, pri odbornom vzdelávaní. Podľa štatistík rakúskeho štatistického úradu zarobia učnice v priemere okolo 9 900 eur ročne, učni viac ako 11 500 eur. To činí rozdiel približne 15 percent! (POZN. podobné údaje na Slovensku nie sú známe) Samozrejme, svoju úlohu zohráva aj výber povolania, keďže dievčatá si menej často volia technické odbory a častokrát sa rozhodujú samy pre zle platené sociálne odbory. Avšak tak obrovský rozdiel už na začiatku kariéry, to je problém.

Keď sa obzriete do minulosti na svoj vlastný pracovný život: Cítite, že sa s vami zaobchádzalo nespravodlivo?

Dlho som o tom nemusela premýšľať. Práca ma bavila a dávala mi pocit, že som potrebná, čo bolo pre mňa oveľa dôležitejšie ako tá finančná stránka. Ale áno, dlhé roky som zarábala málo. A zažívala som to, ako ženy zostávali neviditeľné, hoci to boli práve ony, kto držal firmu vo švungu. Dnes hovorím jedno: Ženy musia vedieť, akú majú hodnotu. A úplne legitímne si za to môžu žiadať aj patričné finančné ohodnotenie.

Deň protestov, mnoho termínov

Kampane, protesty, diskusné podujatia: Takto sa ženy v Európe a v krajinách po celom svete zasadzujú v rámci Dňa rovnakého odmeňovania (equal pay day) za rovnaké odmeňovanie žien a mužov. EPD zdôrazňuje deň, keď ženy dobiehajú mzdovú úroveň ich mužských kolegov, ktoré oni dosiahli ku koncu uplynulého roka. Tento dátum sa teda líši v závislosti od rozdielu v odmeňovaní. V roku 2011 Európska komisia zaviedla Európsky deň rovnosti v odmeňovaní, ktorý sa vždy oslavuje na jeseň – v deň, od ktorého ženy v porovnaní s mužmi pracujú do konca roka „zadarmo“.